Slovo motivácia ste už zaručene počuli. Taktiež existuje nespočet teórií motivácie, ktoré tento fenomén nielen vysvetľujú, ale aj podávajú svoje návody ako s motiváciou pracovať. V nasledujúcom texte sa pozrieme na tento psychologický pojem vo všeobecnosti a skúsime vyvodiť zopár implikácií do každodennej praxe.
V prvom rade si povedzme o dôležitosti tohto fenoménu pre človeka. Hoci nič také ako “motivácia” priamo vo svete hmotných vecí nenájdeme alebo si to nemôžeme “ohmatať”, tento psychologický termín priniesiol revolúciu vo viacerých oblastiach spoločenského a hospodárskeho života. V rámci druhej spomínanej oblasti išlo najmä o rozvoj rôznych prístupov v sfére zamestnania, zamestnancov a celkovo rozvoja pracovnej efektivity či už jednotlivcov, alebo v rámci firiem a veľkých korporátov.
V rámci odboru psychológie pojem motivácie zasiahol všetky jej predmety štúdia a každá z veľkých teórií, resp. teoretických smerov formulovala vlastné zákony fungovania tohto fenoménu. Samozrejme, v súčinnosti so svojimi teoretickými predpokladmi a hypotézami. Preto je napr. zdrojom motivácie v psychoanalýze najmä uspokojovanie, resp. energia vznikajúca z konfliktu vedomých a nevedomých častí psychiky človeka, kdežto pri neobehaviorizme predstavovala iba vonkajšie faktory, ktoré môžu evokovať určitý typ správania.
Čo je motivácia
V našom článku sa pozrieme na všeobecnú definíciu motivácie, ktorá je uznávaná naprieč rôznymi psychologickými smermi. V rámci nej sa uvádza, že motivácia predstavuje smerovanie vnútorného pnutia k určitému cieľu. Čiže je to určitá pohnútka tej-ktorej osoby k vykonaniu určitej činnosti. Taktiež ju môžeme vnímať ako preferenčný rámec pre výber z viacerých možností (či už činností, resp. typu správania alebo výberu osôb, predmetov a javov).
Vo všeobecnosti môžeme rozlišovať medzi vnútornou a vonkajšou motiváciou, pozitívnou a negatívnou, či primárnou a sekundárnou. Pozrime sa na tieto aspekty bližšie, no čo je asi najdôležitejšie si zapamätať – motivácia úzko súvisí s mierou výkonnosti človeka. A teda v rámci praxe s výkonnosťou zamestnanca, partnera vo vzťahu, študenta pri učení či napríklad určuje aj mieru odolnosti verejných činiteľov voči korupcií.
Preto je veľmi dôležité vedieť sa “samonamotivovať”, resp. vedieť pracovať s fenoménom menom “vnútorná motivácia”. Jedným z našich tipov je určite vyhradenie času na malú vnútornú introspekciu a naučenie sa základov toho ako myslieť pozitívne.
Vnútorné a vonkajšie incentívy
Vnútorná (interná) a vonkajšia (externá) motivácia, resp. motivačné faktory – to je jedno zo základných delení termínu motivácia. Tento aspekt motivácie je vcelku implicitne pochopiteľný a predstavuje pôvod jeho zdroja. Buď vychádza z vnútra, resp. individuálnej motivačnej štruktúry jednotlivca, alebo naopak, z vonkajších zdrojov.
Vnútorné motívy vychádzajú zo spomínanej motivačnej štruktúry človeka – teda z konštelácie jeho vrodených, získaných a naučených osobnostných čŕt. Kedy napr. niekto vykoná dobrý skutok na základe vnútornej pohnútky a bez nejakej externej odmeny (hoci tá môže byť prítomná). Motivácia, ktorú označíme ako externú, vychádza zo spomínaných externých zdrojov – čiže v tomto prípade napr. niekto vykoná dobrý skutok, ale tým motivačným faktorom je uniknutie možnému trestu či spoločenskému “pranírovaniu”.
Cukor a bič
Ako už bolo naznačené v predchádzajúcom odstavci, rozlišujeme medzi pozitívnou a negatívnou motiváciou. Nemyslí sa tým pozitívny či negatívny výsledok správania, ale forma vnímateľných výsledkov prípadnej akcie pre konkrétneho jednotlivca. To sa využíva najmä v pracovnom prostredí, ale isté implikácie zasahujú aj do výchovy detí či iných širších politických sfér. Inak povedané, ide o formu motívov v rámci slávnej taktiky Ota von Bismarcka na udržanie poriadku medzi ľuďmi, ktoré sa nazývalo metódou “cukra a biču”.
Medzi pozitívnu motiváciu tak zaraďujeme všetko, čo dotyčná osoba môže považovať za “odmenu”. Nemáme však na mysli iba peniaze či inú hmotnú odmenu. Ide taktiež aj o formu vnútorne (interne) vnímaných odmien akou je napríklad morálne uznanie. Negatívna motivácia sa potom týka zväčša toho, čo by sme mohli zaradiť do kategórie “trestov”.
Primárna a sekundárna
Ide len o teoretické rozlíšenie, nakoľko v praxi je motivačná štruktúra človeka oveľa zložitejšia. Jednak podlieha vývinu osobnosti a jeho skúsenostiam v súlade s vrodenými faktormi, no zároveň hrá svoju významnú rolu aj prostredie a situačný kontext. Označením primárna a sekundárna motivácia sa vlastne dotýkame témy “motívov” – teda konkrétnych pohnútok, ktoré viedli k tomu a tomu správaniu či rozhodnutiu.
Možno ešte lepším označením by bola implicitná a deklarovaná motivácia. V praxi tým myslíme, že je jedna vec tvrdiť, prečo chcem niečo spraviť, no skutočný motív môže byť niečo úplne iné. A komplikácia nastáva ešte v tom zmysle, že nie vždy musí ísť o nevedomú, resp. vedomú primárnu motiváciu – čo komplikuje najmä vyvodzovanie spoločenských dôsledkov a viny pri istých udalostiach.
Motivácia k úspechu
Ako sme písali v prvých odstavcoch, je veľmi dôležité vedieť narábať s motiváciou. Či už so svojou vlastnou (teda vedieť sa “namotivovať”) alebo s motiváciou iných ľudí (napríklad ako výkonný manažér či riaditeľ nejakého podniku). K tomuto účelu môžeme využiť aj vyššie vypísané delenie, kedy si napr. uvedomíme svoje skutočné primárne motívy. Odporúča sa tiež mať schopnosť vidieť veci komplexne – a teda za “horizont” činností, ktoré by sme mali pre náš úspech spraviť, ale necítime k tomu žiadnu motiváciu. Tu sa dá potom aplikovať aspekt odmien. Vždy je fajn stanoviť si nejakú odmenu, na ktorú sa môžete tešiť a ktorá vás motivuje.
